Klubizmus

Vzťah fanúšika ku klubu sa buduje od detstva. V Trnave a okolí žije veľa rodín, kde sa nadšenie pre trnavský futbal dedilo z pokolenia na pokolenie. Otcovia brávali svojich synov na Spartak už v mladom veku, tí neskôr opätovali rovnakú starostlivosť svojim deťom. Fantastickému futbalovému prostrediu len málokto odolá. I preto sa tribúny futbalového chrámu "andelov" neustále zapĺňajú. Puto fanúšik - Spartak, sa však nebuduje len cez ligovú deväťdesiatminútovku. Je to komplexná mozaika poskladaná z mnohých detailov, okamihov z bežného života, ktoré tvoria jeden celok.

Ján Král

Prstom maľované sny

Byť tak lupeňom púpavy
Ktorý vietor nosí sem a tam
Nechať sa unášať v neskrotné diaľavy
Povedať zbohom starostiam

Byť tak kvapkou letného dažďu
Ktorú mraky nosia v bledej taštičke
Trochu ponosia, potom vylejú
Na noštek našej milej Katičke

Byť tak hruda čiernej zeme
Z ktorej plynie život sám
Nechať sa roľníkom obrábať jemne
Povedať zbohom starostiam

Byť tak teplým slnečným lúčom
Ktorý motýľ nosí na krídlach
Vletieť do náručia oblakom
Nechať starosti usnúť na dúhach

Byť tak kamienok v potoku
Ktorý s potokom plaví sa nevedno kam
Uvidieť každú zátoku
Povedať zbohom starostiam

Byť tak malou vločkou snehovou
Ktorá z ľahká dopadne ti na noštek
Ucítiš nežné pohladenie pani zimou
To dostal si studený božtek



Igor P.
www.ajsix.blogspot.com

Časť 6: Chorvátsko

Chorvátsko. Pre iných ľudí krajina ako každá iná, alebo nanajvýš krajina, kde chodia tisíce slovenských rodín na dovolenky. Pre mňa to je však krajina môjho srdca. Narodil som sa ako Slovák, na Slovensku, v krajine pod Kriváňom. Narodil som sa v malom Ríme – v Trnave. Na to že som „Trnafčan“ som právom hrdý, a nemenil by som to za nič na svete. Na rozdiel od hrdosti k mestu, som nikdy nepociťoval hrdosť k mojej vlasti. Viem, že nie je úplne v poriadku ak človek v sebe necíti národnú hrdosť, alebo nepociťuje žiadny vzťah k vlasti, ale u mňa to tak bolo. Mal som 8 rokov keď sme boli na dovolenke v Revúcej. Bola tam naša rodina celá a takisto aj otcov kamarát s rodinou. Ako správna futbalová rodina sme mali vtedy zapnuté majstrovstvá sveta vo futbale. Prvý zápas ktorý si pamätám bol zápas Nemecko proti Chorvátsku. Chorváti podľa všetkých boli totálne bez šance, ale ukázali charakter a poslali Nemcov domov, čo som ocenil už ako sopliak. Nakoniec Chorváti skončili tretí, čo bol obrovský úspech. Už odvtedy som začal pociťovať pomocou futbalu, že k tejto krajine ma niečo spája, niečo k nej cítim. Začalo to futbalom, pokračovalo športom celkovo, až to nakoniec dopadlo mojou láskou k tejto nádhernej krajine. Dospelo to k tomu, že mám pocit, akoby Chorvátsko vo mne opäť prebudilo národnú hrdosť, ale nie k mojej skutočnej vlasti, ale k akejsi „náhradnej“. Dosť ľudí však tento, priznám sa dosť zvláštny ,fakt nedokáže plne akceptovať. Ale ono je to prakticky rovnaké ako keď človek fandí svojej krajine, keď za ňu bojuje, keď za ňu kričí, keď pri sledovaní športu majú zimomriavky na tele, proste typické fanatické znaky. Presne toto ja pociťujem pri Chorvátsku. Na Slovensku si všímam že byť „národovec“ akosi nie je v móde. Nepoznám veľa ľudí ktorý sú naozaj hrdý na to, že sú Slováci. Zato v Chorvátsku je to opačne. Chorváti si národ vybojovali sami, a to sa odzrkadľuje aj na ich národnej hrdosti. Sú ochotný za svoj národ položiť aj život, a som hrdý, že práve do tejto krajiny sa „zbláznilo“ moje srdce. Pretože toto nebol môj výber, ale ak by aj bol, tak by nemohol byť lepší. Krásne Jadranské more ktoré ukľudnuje už iba na poľad, nádherné uličky starých miest ktorými by som dokázal prechádzať celý život, malebné pobrežie na ktorom by som sa opaľoval až dokedy by som nebol čierny, krásna príroda na ktorú sa dá pozerať nonstop či milý ľudia tejto nádhernej krajiny . Tak v skratke toto je to Chorvátsko ktoré tak obdivujem.
Ima snagu zlatnog žita, ima oči boje mora, moja zemlja HRVATSKA.

Časť 5: Priateľia

Priatelia sú pre mňa najdô- ležitejšou súčasťou života. Veď môžem mať hocičo, ale s pocitom samoty ďaleko človek nezájde. Človek je odjakživa typ spoločenský, a o mne to platí dvojnásobne. Priateľov nemám veľa. Alebo mám? Vlastne to sa takto snáď ani počítať nedá, pretože tu nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Kamarátov mám myslím si dosť, a u priateľov je zase dôležitá, tá už spomínaná „kvalita“. Mám svojich najlepších ľudí o ktorých nechcem nikdy prísť, ale život vie byť niekedy krutý a robiť naschvály. Každá strata bolí, či už spoluhráča, kamaráta alebo priateľa. V tých najdôležitejších, teda priateľoch som sa zatiaľ nezmýlil. Mám svojich naj, a oni sú tí ktorým stopercentne verím, ktorý mi pomôžu keď mi nie je dobre, a naopak ktorým sa snažím pomôcť ak niečo trápi ich. Je to akýsi kolobeh. Avšak tak ako kamaráti či spoluhráči , tak ani priatelia nie sú jeden ako druhý. Či chceme a či nie , každý má akési svoje poradie. Napríklad ja môžem považovať za priateľov možno tak 8 ľudí , avšak počet skutočných priateľov to nie je. Niekedy to boli iný ľudia, no teraz je to iné. Ľudí ktorých môžem považovať za priateľov je teda viacero , avšak za tých skutočných a takých, pri ktorých viem, že by pre mňa hocikedy a hocičo spravili , tak tu sa bojím povedať číslo, ale teší ma fakt, že taký sú, a ja viem že sú. Tí o ktorých teraz hovorím, to sú pre mňa viac ako len priatelia. Sú to ľudia, o ktorých sa nemusím báť povedať, že sú niečo ako môj nevlastný brat alebo sestra. Ibaže takisto ako v iných častiach života, aj tu sa dajú robiť veľké chyby. A „vďaka“ tomu som takmer o jedného prišiel, našťastie iba takmer. Aj keď je už všetko v poriadku, mám miestami pocit ako by to už bolo iné, ako by tam nebolo už to puto ako kedysi. Pocity, že som sklamal vo chvíli, keď som sklamať nemal. No čo je horšie niekedy človeka chytí pocit samoty z ničoho nič, a vtedy niet úniku z vlastného sveta, vytvoreného všetkou čiernou fantáziou ktorá sa v tele nachádza. Vtedy všetko, čo sa čierno vidieť dá, tak aj čierno vidím, vtedy mám pocit, ako by som stál sám, niekde uprostred ničoho, a iba čakal čo sa stane, a pritom vedel, že ku mne nikto nepríde, a nepovie to krásne, mám ta rád...

Tu sú citáty o priateľstve , s ktorými sa stotožňujem:
Priateľ je ten, ktorý prichádza keď všetci ostatný odišli .

Najväčšie víťazstvo v ľudskom živote je odpustiť tomu, kto ublížil, stať sa priateľom tomu, kto priateľstvo porušil a zachovať vernosť tomu, kto ju zradil.

Choré telo potrebuje lekára, chorá duša - priateľa.

Falošný priateľ je ako tieň, sprevádza nás, iba pokým svieti slnko.

Aj keď odsudzujem chyby svojich priateľov, neznamená to, že by som ich prestal mať rád.

Človeku nič nie je vítanejšie, ako priateľ v pravú chvíľu.

Čo je príjemnejšie než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak ako sám so sebou?

Falošný priateľ je horší ako nepriateľ.

Chváľ priateľa verejne a karhaj ho medzi štyrmi očami.

Kto opustí smutného priateľa, nie je hoden, aby sa niekedy delil s jeho radosťami.

Komu si sa raz stal priateľom, zostaň mu priateľom navždy.

Na hostiny svojich priateľov sa uberaj pomaly, na pomoc, keď ich stihne nešťastie, rýchlo.

Priateľ je človek, ktorý pozná melódiu tvojho srdca, a prespieva ti ju vtedy, keď ju zabudneš.

Priateľom je ten, kto o vás vie všetko a má vás stále rovnako rád.

V núdzi poznáš priateľa.

Časť 4: Modranka

Do Modranky sme prišli tesne pred koncom sezóny, tím pádom sme mohli zatiaľ iba trénovať. Po dlhom čase bez veľkého futbalu a aj po dlhšej , asi dvojmesačnej, pauze od sálovky nám to teda prišlo vhod. Kolektív v Modranke tvorili z väčšej časti ľudia ktorých futbal bavil, žili pre neho a dobre nás uvítali do kolektívu, čo bol asi základ. Postupne prišli na rad prvé prípravné zápasy. Najprv zápas v Hrnčiarovciach , kde to bola moja premiéra po dlhom čase a nejak extra som neoslnil , v odvete na domácom trávniku to už bolo o niečo lepšie. Ďalšie dva zápasy sme mali odohrať na Slávii. Prvý bol už celkom v norme a myslel som si ,že konečne sa do toho dostávam. Avšak druhý zápas na Slávii ma presvedčil o opaku. Po katastrofálnom výkone, kde som pokazil asi úplne všetko čo sa dalo tak mi právom bolo vyčítaných z trénerovej strany veľa vecí. Snažil som sa to brať tak, že to bol proste nevydarený zápas, že aj také byť musia. Neskôr sa ukázalo , že to príliš nevyšlo a súmrak Slávie nie a nie odísť. Nasledovala dovolenka do Chorvátska a teda dva vymeškané priateľské zápasy. Po príchode bol na pláne prvý zápas s béčkom Hlohovca, ktoré však neprišlo. Teda prvé tri body boli na svete. Ja som však bol na súpiske iba náhradník , čo ma však vzhľadom na to že som bol 2 týždne bez tréningu a na to ako vyzeral môj posledný zápas, vôbec neprekvapilo. Aby toho nebolo málo , o dva dni som ležal v nemocnici s bolesťami brucha. Po necelom týždni strávenom v nemocnici ma v piatok našťastie pustili domov. Moje vyčerpanie z rôznych nemocničných procedúr bolo síce značné , ale aj tak hneď prvé čo som spravil tak som išiel s kamarátmi von. To mi dosť pomohlo , a teda hneď prvý večer som ľahol jak „kabela“. Avšak v nedeľu som už prišiel pozrieť ako sa chalanom darí. Remíza 3:3 keď Lubo vyrovnával 2 minúty pred koncom nakoniec nebola až taká zlá , aj keď Modranka mala po celý zápas menšiu prevahu. Keďže mne problémy pretrvávali , tak som nemohol začať trénovať. Po 2-3 týždňoch bolesti ustúpili , a začal som trénovať. Prvý zápas som odohral v Križovanoch , kde som ako náhradník striedal cca v 60 minúte. Nasledujúce kolo som nastúpil v prvom polčase, pre mňa netradične na poste pravého záložníka proti Horným Orešanom. Na to, že som to hral po prvý krát tak som bol zo sebou spokojný, okrem iného som v tomto zápase dal svoj prvý , a aj posledný gól za Modranku , vyhrali sme 5:1 , to bolo hlavné. Potom prišiel čas jarmoku, a môj prvý aj posledný odfláknutý zápas. Potom prišiel domáci zápas so Siladicami kde som si nezahral vôbec. Môj ďalší zápas v Trakoviciach ma príjemne prekvapil , keďže som mal hrať v základe. Zápas sa celkom vydaril , ale v druhom polčase som musel striedať pretože môj členok to už bohužiaľ nevydržal.O týždeň na to sme hrali vo Vlčkovciach, kde som sa znova, no bohužiaľ aj posledný krát dostal do základu. Zápas som síce odohral v relatívne dobre, ale nedal som jednu čistú gólovku čo sa napokon ukázalo rozhodujúce, keďže v 92. minúte Vlčkovce vyrovnali na 1:1. Nasledujúce kolo na Slavii som nehral, keďže som uprednostnil futsal pred futbalom. A od vtedy už nastali pre mňa horšie časy. So Zelenčom som sa nedostal na nominačku vôbec, v Drahovciach som celý zápas presedel na lavičke, s Kátlovcami celý zápas na lavičke a v Špačinciach som sa znova nedostal na nominačku. Počas týchto 4 zápasov sa mi v hlave začali hmýriť myšlienky o konci futbalovej kariéry. Keďže som nepociťoval trénerovu dôveru, ani som nemal pocit, že by som bol pre klub nejak potrebný a prospešný bol som z väčšej časti rozhodnutý skončiť. Mal som čas porozmýšľať o všetkom celú zimu, no nakoniec som sa asi predsa len rozhodol. Ak sa nič vážne nezmení, tak už zostanem iba pri futsale, a na futbal sa už budem chodiť iba pozerať. Ibaže ako sa hovorí: “Nikdy nehovor nikdy“, a to platí u mňa dvojnásobne ...
Avšak pôsobenie tu určite neľutujem, spoznal som tu veľa perfektných ľudí. Či to už bol večne sa usmievajúci Filipko, alebo "salámista" Štodisko a samozrejme aj ďaľší. Modranka mi dala veľa, za čo som samozrejme vďačný. Určite mi pomohla aj čo sa týka rozvoja vo futsale, hlavne po fyzickej stránke. Čiže nech už sa rozhodnem akokoľvek, tak na ľudí z Modranky zanietených pre futbal nikdy nezabudnem, a to od trénera, cez mojich spoluhráčov až po ľudí čo som tak iba stretával. Modranka zostane stále vo mne, ako súčasť niečoho pekného, čo som prežil.

Časť 3: Futsalové začiatky

Po prijatí na strednú školu som už nečakal ,že by sa niečo mohlo udiať čo sa týka môjho aktívneho vzťahu k športu. Ešte v časoch chodenia na „základku“ som raz za čas chodil s mojim krstným pozrieť na futsal. Šport na ktorý sa celkom dobre pozeralo. Nikoho nemuselo trápiť počasie , hralo sa rýchlejšie, technickejšie a hlavne tvrdšie ako vo futbale , čo som považoval za veľmi pozitívne, ale na druhej strane ako občasnému pozorovateľovi to mohlo byť jedno. Až raz mi zavolal krstný či by som nemal záujem v tej lige robiť časomerača – zapisovateľa. Bez váhanie som to prijal , pretože dovtedy nudné víkendy sa razom zmenili na celí deň pozeranie futsalu , a popritom sa dalo si niečo aj zarobiť , čo je pre študenta vždy fajn. Postupom času sme chodili viacerý , keďže cez prestávky sa dalo zakopať, čo bolo veľké pozitívum najmä v zime. Postupom času s nárastom počtu mužstiev sa aj prestávky skracovali, a to až natoľko, že kopať sa nedalo. A tak som zostal zapisovať sám , čo prinieslo aj výhody v konečnom dôsledku, Či už lepšie vnímanie hry, spoznanie zopár nových ľudí alebo prehĺbenie pravidiel. Po roku a pol zapisovanie mi prišla zaujímavá ponuka. Možnosť zatrénovať si futsal, o to lepšie , že tréner bol môj krstný. Takáto možnosť sa samozrejme odmietnuť nedala. Tak som teda zatrénoval ,a keďže som nemal moc čo stratiť , tak si myslím, že na to že som hral medzi mužmi to až také zlé nebolo. Takto som absolvoval ešte 2 alebo 3 tréningy. Ďalší týždeň som zostal chorý a tím pádom som nemohol ani do školy ani na tréning. V štvrtok mi krstný volal, že ako som na tom, či by som v sobotu nemohol ísť hrať, pretože je málo hráčov. Povedal som, že mám síce ešte teploty, ale nie je problém odohrať zápas - samozrejme od normálnosti trošku ďaleko. Bohužiaľ bolo mi povedané, že keď som chorý radšej nie, a tak som to teda nechal tak. V sobotu teda za mňa išli zapisovať kamaráti a ja som doma ležal. No zrazu mi začal zvoniť telefón , tak som zdvihol a na druhom konci bol krstný , čo ma dosť potešilo. Vysvetlil mi aká je situácia, a že ak mám záujem môžem si ísť zahrať. Odpovedal som ešte skôr ako to dopovedal. Rodičia našťastie neboli doma , a tak som iba pobalil veci a počkal na krstného kým pre mňa príde. Po ceste do haly som sa dozvedel, že hráme s minuloročným vicemajstrom. Teda zaujímavá predstava svojej premiéry. Prišli sme do šatne, prezliekol som sa a pobral som sa smerom k palubovke. Po ceste som sa ešte zastavil pri kamarátoch , ktorý samozrejme pozerali na mňa ako na tela :) . Nie je síce úplne v poriadky hrať v teplotách futbal, ale niekedy je láska k nemu silnejšia. Zápas sme napokon prehrali 4:2 , avšak v takom zložení a s takým súperom to bol postačujúci výsledok. Takto to potom šlo do konca sezóny, kde som zaznamenal zatiaľ svoje 2 jediné góly v kariére, a to proti tímu nepočujúcich , čím síce nechcem góly znehodnocovať , ani znehodnocovať súpera, ale mužstvu nepočujúcich patrilo v tej dobe beznádejne posledné miesto. Koniec sezóny som musel vymeškať vďaka žilinským policajtom, ktorým týmto patrí „vďaka“. Ibaže do začiatku sezóny zostávali 4 mesiace, a ja som začal mať pocit, že niečo mi chýba. Začal som teda pomýšľať znova na veľký futbal. Zarovno so mnou uvažoval o návrate na trávniky aj môj kamarát a spoluhráč Lubo. Každý z nás však pozeral opačným smerom. Kým ja som sa upriamoval na Biely Kostol či Sláviu , Lubo sa skôr poobzerával po iných dedinách. Nakoniec, neviem akým spôsobom sme sa zhodli. Rozhodli sme sa, že to skúsime v Modranke.

Časť 2: Ja a Spartak2.

Na moje veľké potešenie mi volal Dano. Povedal mi, že ešte čaká pred turniketmi, ale že za 5 minút je na štadióne. A tak sme v hosťovskom sektore natlačení ako sardinky ,bez akejkoľvek možnosti napiť sa alebo ísť na WC, strávili dohromady asi 4 hodiny. Po prehre 2:1 sme sa pobrali do vlaku , ale ani na stanici nám nebolo umožnené sa napiť , a tak prvá možnosť občerstvenia bola až na stanici v Trnave, teda približne 7 hodín bez akejkoľvek možnosti sa napiť. Ďalší výjazd bol takisto bezproblémový – špeciálny bus do Senca. Tu sme dostali 4:1 , čo sa v zápase s podpriemerným Sencom nečakalo. Ale o necelý týždeň nás čakalo finále slovenského pohára proti Petržalke v Žiline. Špeciálny vlak ktorý mal vďaka chalanom ktorý to všetko organizovali najväčšiu možnú kapacitu praskal vo švíkoch. Vagón čo vagón boli plné červeno-čírnych hláv , a každý vedel, že Žilina bude dnes patriť Trnave. Po vystúpení z vlaku sa aj moje najlepšie predstavy viac ako naplnili , opäť som bol raz hrdý na to kde som sa narodil a komu fandím. Bolo to niečo nádherné , niečo čo vyvolávalo zimomriavky. Pred začiatkom zápasu sa ku mne dostala správa že v našom sektore je približne 4 000 trnavákov, proste niečo nádherné a neopísateľné. Pri úvodnom choreu a typickom choráli „Keď Trnava nastupuje“ opäť vyliezli zimomriavky, a už vtedy som vedel, že na tento výjazd nikdy nezabudnem, bolo to niečo famózne. Celý zápas bol vynikajúci support, a hráči nám v podstate robili radosť pretože mali územnú prevahu , aj keď šancí bolo na oboch stranách minimum. Už cez zápas mali policajní zakuklenci potrebu sa vyťahovať a ukazovať, čo samozrejme dráždilo trnavskú masu , ktorá ale túto provokáciu zniesla a nakoniec sa polícia stiahla. Rana pod pás prišla v 90 minúte , kedy Artkomédia (rozumej Petržalka) otvorila skóre a dve minúty spartakovcom logicky na vyrovnanie nestačili , bohužiaľ . Po zápase na scénu zase prišli policajti a v spojení s čisto provokatívnym potleskom hráčov Petržalky smerom k nám sa nakoniec podarilo trnavského „hada“ vyprovokovať. Zopár jednotlivcov vytrhlo sedačky a hodilo ich smerom k policajtom , načo naše policajné orgány ( orgány doslova...) nastriekali na 4 000 ľudí bez ohľadu na vek či pohlavie slzný plyn , po ktorom samozrejme nastal v sektore nehorázny chaos , v ktorom v panike a strachu videli ľudia jediné útočisko práve v sedačkách, pretože logicky to bola jediná zbraň voči prípadnému nezmyselnému útoku policajtov , ktorý však v nadržaných hlavách niektorých policajtov bol viac ako očakávaný , všetci vedeli čo sa bude diať , ale zároveň dúfali, že sa to nestane. Keď zrazu prišli posily a policajti nabehli na tribúnu kde začali biť hlava-nehlava. Ja v najvrchnejšej rade na štadióne som zostával vo falošnom pocite bezpečia , až dokedy sa predo mňa nepostavil policajt , reflexívne som zdvihol ruky načo zostalo asi 3 sekundy ticho a potom na mňa policajt prehovoril, ale prehovoril trošku inak ako som čakal, z jeho úst znelo:“ Teraz sa ukáž ty kokot.“ V tej chvíli som vedel, že je veľmi zle, avšak to už som bol bitý korytnačkami ktorým to viditeľne robilo dobre. Kým som sa stihol spamätať ležal som na trávniku žilinského štadióna s tím, že som si necítil ruky a nohu. S pomocou kamaráta som sa dostal do vlaku, kde som opretí od ďalšieho kamaráta v bolestiach absolvoval cestu domov. Prvá cesta bola na traumatológiu v Trnave kde mi našťastie nezistili žiadne zlomeniny a tak som sa v bolestiach mohol pomaličky pobrať domov. Bolesť pomaly ustupovala, až po približne 3 týždňoch ustúpila úplne, ibaže to pre mňa znamenalo zvyšné tri moje zápasy do konca sezóny som musel iba presedieť na lavičke , keďže moje koleno bolo proti tomu, aby som hral.
Na tú sezónu mi vtedy stačilo... Nová sezóna začala neúspešným predkolom pohára UEFA. Výjazd do Dunajskej Stredy som nestihol kvôli tomu, že som bol na dovolenke, potom však nasledoval výjazd do Nitry ktorý som vymeškať nemohol. Výhra 5:1 a vynikajúci support. Ani si nepamätám kedy naposledy a či vôbec sme dali vonku 5 gólov. Nasledoval prípravný zápas vo Viedni kde bolo celkom fajn . A potom tak trošku bláznivý nápad aj na moje pomery – autobusom do Košíc. Odchod tam o 12 na obed , príchod domov ráno okolo 5. Ale stálo to za to. Potom prišiel na rad linkový bus do Zlatých Moraviec a to bolo na túto jeseň bohužiaľ všetko. Ale ak sa nič nepokazí, tak jar začíname na Slovane, teda tak ako sa patrí...